Rozhovory

Rozhovor s Mons. Antonom Galusom

staškovským farárom

Aké bolo Vaše rodinné zázemie?
Pochádzam z jednoduchej rodiny z Dolnej Marikovej, nemám súrodencov. To všetko, s čím som v tej rodine žil ako každý iný obyčajný človek, bolo spojené so životom viery. To určite spôsobilo aj moje neskoršie smerovanie ku kňazskému povolaniu.

Ktorí ľudia mali na Vaše rozhodnutie najväčší vplyv?
Tých konkrétnych ľudí bolo viac. Predovšetkým mama bola tá, ktorá ma učila chodiť do kostola. Miništroval som. Môj vzťah ku kostolu vytvárali aj kňazi, ktorí u nás pôsobili, ale zásadne môj život poznačil pán dekan Kalamen, ktorý ma sprevádzal od tretej triedy ZŠ až po vysviacku. Primícií sa však nedožil, čo bola pre mňa dosť ťažká vec. Bol to jeden úžasný, rozhľadený a inteligentný človek a čo bolo dôležité, bol veľmi zásadový a veľmi presne rozlišoval za vtedajšieho režimu, na ktorých pozíciách má stáť kňaz. Bol človekom jasných postojov. Bez veľkých slov učil takto žiť aj nás.

Pamätáte si na ten moment konečného rozhodnutia?
Určite to nebol jeden moment. Bolo to skôr niečo také systematické, čo postupne dozrelo. Neskrýval som to v tej dobe ani na gymnáziu, napriek tomu som mal s pedagógmi dobré vzťahy. Nechcel som im ublížiť a tak som rok pracoval v Považských strojárňach a až ako robotnícky káder som si podal prihlášku na teológiu. Vysvätený som bol v Nitre 14. júna 1987 pánom biskupom Pásztorom.

Prvým Vaším pôsobiskom boli Bánovce nad Bebravou.
Nastúpil som ako kaplán k Mons. Kapustovi. Bol to pomerne náročný rozbeh rozbeh, učieval som aj 30 hodín náboženstva v týždni. V roku 1990 som šiel za správcu fary do Malej Hradnej a v roku 1997 som nastúpil do Ilavy. Tam som sa samozrejme dostal aj do kontaktu s ľuďmi na oddelení pre výnimočné tresty, vždy však v súčinnosti s kňazmi, ktorí to mali v kompetencii. Vo väzniciach je náročná práca, neviem, či by som bol schopný trvale ju vykonávať.

Prišlo Vám pri sťahovaní pomôcť viacero mladých ľudí z bývalej farnosti. Aký je Váš vzťah k mladým?
Nemyslím si, že by som sa v živote nejako špecializoval na pastoráciu mladých ľudí. Keby to tak bolo, určite by som skončil v nejakej reholi, ktorá sa tomu venuje. Nerád dávam svojej pastorácii nálepky. Osobne mi veľmi vadí škatuľkovanie. Pre mňa je vzťah s mladými úplne spontánny a prirodzený. Jednoducho som si našiel pre nich čas a oni sa cítili dobre. Nikdy som to však umelo neorganizoval.

Kedy ste sa dozvedeli, že pôjdete do Staškova?
V polovici mája. Pán biskup si ma zavolal a koncom mája som si prevzal dekrét. Potom som sa tu bol pozrieť spolu s pánom dekanom Nogom.

Čo ste vedeli o Staškove?
Nič. Azda len to, že tu bol farárom Štefan Dzurianik, ktorého som poznal už zo strednej školy a neskôr aj zo seminára.

Prišli ste sem s nejakou predstavou o Vašej misii v Staškove?
Nemal som a ani doteraz nemám nič vyhranené. V prvom rade musí človek spoznať priestor, ľudí, ich mentalitu, ich možnosti, možno aj ich očakávania. Uvedomoval som si, že tu bol predo mnou 13 rokov kňaz, ktorého si ľudia vážili, mali k nemu úctu. Mal tu nejaké meno. To bola prvá vec, ktorú som chcel rešpektovať, byť si toho vedomý a pomaličky sa prispôsobovať. Až po čase sa dajú urobiť nejaké veci. Prišiel som sem otvorený a bez predsudkov.

Staškovania budujú Park Jána Pavla II. a Matky Terezy. Aký je Váš vzťah k týmto osobnostiam?
Môj vzťah k týmto dvom ľuďom je veľmi silný, zvlášť k Jánovi Pavlovi II. Niekoľkokrát som sa s ním stretol. Vždy vo mne tieto stretnutia zanechali úžasný dojem. Nebol som na osobnej audiencii, ale viackrát sme sa očami - pohľadom stretli, vymenili si vetu - dve pri nejakých väčších akciách. Mal som tú možnosť podať mu ruku. Matku Terezu som osobne nevidel, ale obaja to boli ľudia, ktorí mali veľké charizmy pre svoj čas a pre svoju dobu a majú čo povedať aj do budúcna.

Boli ste aj na Kronerovom pohári. Ako ste sa cítili?
Chcel som tam ísť nepoznaný, ale nepodarilo sa mi to. Nakoniec som sa ocitol v miestnosti pre organizátorov. Tam som sa porozprával aj s Kronerovcami. Bolo to zaujímavé a príjemné. Čítal som o Vás, že keď si chcete oddýchnuť, cestujete do Ríma. Rím je pre mňa čosi fascinujúce. Je to úžasné mesto. Prvý raz som tam vycestoval spolu s troma kňazmi v roku 1990 na starej škodovke. Tá prvá cesta stačila, aby som vedel, že sa tam vrátim a odvtedy som tam bol niekoľkokrát. Rím sa stal mojou srdcovkou. Koniec koncov je to mesto, ktoré je spojené s našou vierou a rozhodne sa ho oplatí vidieť a poznať.