Rozhovory

Rozhovor s Mons. Františkom Tondrom, spišským biskupom a predsedom KBS

Dve desaťročia ste biskupom, aké to boli roky?
Spomínam si dobre na tie roky, práve 9. septembra bude 20 rokov, čo som bol vysvätený za spišského biskupa. Boli to, ako vieme, aj z celospoločenského diania rušné roky. Ja hovorím, že aj po politickej stránke nemáme ako krajina dlhodobú koncepciu, nejaké smerovanie, ktoré by bolo pevné, ktorého by sa každá vláda držala, aby sme Slovensko niekde doviedli po stránke ekonomickej, kultúrnej, morálnej, po všetkých stránkach. Každá vláda ma svoju koncepciu na štyri roky a zas sa to mení. V tomto virvare musí aj Cirkev zápasiť s mnohými ťažkosťami.

Vieme dobre, že za predošlých vlád sa na Cirkev veľmi útočilo, objavili sa liberalistické tendencie odstaviť Cirkev z verejného života a zasa ju zatvoriť len do kostolov, ako to bolo za komunizmu. Ja hovorím, že liberalizmus je tak isto totalitný, ako bol komunizmus alebo fašizmus, chce za každú cenu presadiť svoje postoje, nechce viesť dialóg s iným partnerom, resp. cirkvami. Jednoducho všetko, čo Cirkev hlása, aj čisto ľudské hodnoty, to všetko liberalizmus zmieta zo stola. Potom to aj tak vyzerá, že niet zodpovednosti u ľudí, politici nás okrádajú, všade je korupcia, nezodpovednosť, či na miestnej úrovni, vyššom územnom celku alebo v celom štáte. Takže takto tápame a hľadáme nejakú cestu, len nechceme prijať tú, ktorá je istá  rešpektovať morálne zásady, veriť, že všetko, čo tu prežívame, má nejaký zmysel vo vzťahu k Stvoriteľovi a teda sme aj Jemu zodpovední. Keby sme ju prijali, vtedy by sme všetci, aj tí na vyšších pozíciách konali zodpovedne. Cirkev musí s týmito problémami modernizmu a liberalizmu zápasiť. Vidíme, aká je mravná devastácia u ľudí, poctivosť v práci, zodpovednosť za niečo, vzťahové problémy, či už v manželstve alebo medzi susedmi, medzi ľuďmi. To všetko veľmi krachuje.

Aké je teda odporúčanie, východisko?
Orientovať sa na Boha, lebo to je naša prirodzenosť. Sme stvorení, či už niekto verí v priame stvorenie alebo cez vývoj, ale vždy v tom je Božia ruka, bez toho sa ani vývoj nedá vysvetliť. Neživá hmota zrazu ožije, vytvára veľké veci, podivné stvorenia, rastliny, zvieratá, človeka tak dokonalého, to sa jednoducho nedá slepým vývojom vysvetliť. Musel tu byť rozum, ktorý to viedol. Ďalšia otázka, ktorú evolucionisti neriešia, je: „Ak je vývoj vložený do hmoty, čo ďalej?“ U človeka sa vývoj zastavil alebo ešte niekto bude za človekom? Na to nikto nevie odpovedať.

Okrem spravovania spišskej diecézy ste aj dlhoročným predsedom Biskupskej konferencie...
V apríli 1990 mal prísť Svätý otec a dal podmienku, aby bola konštituovaná biskupská konferencia. Jej štatút bol schválený v Ríme, podľa neho sa striedali vo vedení bývalého Československa raz biskup z Čiech, raz zo Slovenska. Prvým sa stal kardinál Tomášek a ja som bol zvolený za podpredsedu. Tak začali moje prvé kroky reprezentácie Cirkvi na západe v Ríme a iných krajinách. Pán kardinál mal veľa rokov, neskôr šiel do dôchodku a tak som vtedy ešte federálnu konferenciu viedol ja. Po rozdelení republiky sa rozdelila aj konferencia, bol som zvolený za predsedu slovenskej, ale v roku 1994 som dosť vážne ochorel, tak som sa predsedníctva zriekol a ďalšie dve volebné obdobie túto pozíciu zastával pán biskup Baláž. V roku 2000 ma opäť zvolili a som v tejto funkcii až doteraz, maximálne však do jesene, kedy končí volebné obdobie. Kandidovať už nebudem, lebo mám len rok a pol do dôchodku. Prišli noví, mladší biskupi. Koncom októbra máme plenárne zasadanie, tak uvidíme.

Aká je na Slovensku situácia s novokňazmi?
Za komunizmu bol len jeden seminár a jedna teologická fakulta v Bratislave. Ostatné všetky boli v 50tom roku zrušené. Tam prijali len obmedzený počet, čo absolútne nestačilo. Keď padol komunizmus, priemerný vek kňazov na Slovensku bol vyše 60 rokov. Mnohí chlapci hľadali iné cesty, niektorí utiekli za hranice, niektorí sa naviazali na rehoľníkov, ktorí si tajne vzdelávali kňazov a potom ich posielali do Poľska na vysviacku. Po revolúcii sa obnovili všetky semináre a zaznamenali sme veľký nával chlapcov, ktorí úprimne čakali na možnosť štúdia, ale boli medzi nimi aj takí, ktorí nevedeli, čo je to kňazstvo, nemali správny pojem, len videli, že Cirkev „triumfuje na štadiónoch“. Niektorí z nich odišli zo seminára, niektorí žiaľ aj potom, čo už boli vysvätení. Teraz sa nám to už málo stáva, chlapci majú viac príležitostí kňazstvo spoznať ešte pri príprave na strednej škole, v kontaktoch s kňazmi, s mládežníckymi skupinami. Takže tých povolaní je menej, ešte menej na západnom Slovensku ako na východnom. Predovšetkým na západnom Slovensku je ešte stále dosť neobsadených farností. Za svoju diecézu môžem povedať, že zatiaľ máme dostatočný počet.

V Staškove sa pripravuje bronzové súsošie a park Jána Pavla II a Matky Terezy. Čo pre Vás títo ľudia znamenajú?
Obaja boli charizmatici a mimoriadne osobnosti. Bolo to veľké prekvapenie a ja som to osobne tiež veľmi prežíval, keď som sa dozvedel, že na Petrov stolec bol zvolený Poliak, Slovan, náš blízky sused. Čoskoro napísal encykliku „Redemptor hominis“ (Vykupiteľ človeka). Vtedy som učil na Teologickej fakulte v Bratislave, tak som si ju rýchlo prečítal, aj som ju preložil z latinčiny a bol som veľmi prekvapený hĺbkou myšlienok, hĺbkou pohľadu do srdca človeka. Uvedomil som si, že to nemôže robiť obyčajný teológ, ale musí to byť charizmatik, ktorý vie preniknúť do problematiky človeka, do jeho osobnosti, do ľudského srdca. Bol to veľký človek, nielen vzdelanec, ale aj charizmatik, ktorý sa kontaktuje s Bohom, priam bezprostredne prežíva Božiu prítomnosť a vie to potom aj druhým ľuďom podať. Chcel byť pastierom celej Cirkvi a všade kde mohol, aj cestoval. Predstavovalo to veľké úsilie z jeho strany, ale zároveň aj veľký pastoračný úspech. Celý svet ho poznal a aj neveriaci ľudia čítali jeho príhovory a encykliky a mnohí sa aj obrátili. Niekoľkokrát som sa s ním stretol v Ríme i na Slovensku. Veľmi dôverne sme sa porozprávali, keď som ho sprevádzal na návšteve v Levoči a rád si spomínam, keď Slovensko dodalo vianočný strom do Ríma, ako ma prekvapil pri jeho odovzdávaní. Vysvetľoval som mu, že pochádza zo Zázrivej, z mojej bývalej farnosti a on na to zareagoval: „Ó, to Malá Fatra!“ Matku Terezu som mohol dvakrát z blízka pozorovať na stretnutiach v Ríme. Aj jej dielo je charizmatické, lebo dokázať vidieť, že deti na ulici v cudzej krajine, ktorá ani nie je nejako kresťanská, možno zachrániť a zrazu sa pustiť do takého diela, to môže len človek, ktorý vidí nie obyčajnými ľudskými očami. Treba obdivovať jej dielo aj rehoľu, ktorú založila. Má nasledovníčky po celom svete, najmä tam, kde je bieda.

Ako sa Vám páči myšlienka spojenia týchto ľudí?
Páči sa mi. Obaja boli veľkí duchovia a rozumeli si, chápali sa, boli súčasníci, častejšie sa stretli. Svätý Otec si vysoko cenil prácu Matky Terezy. U nej zase treba obdivovať, že i v tej najväčšej biede videla v pápežovi človeka, ktorý je pre svet rovnako potrebný ako tí dole, lebo Cirkev potrebuje hlavu. Bez hlavy by sa rozpadla a roztratila. Pán Ježiš dobre vedel, čo robí.

Viem, že ste už v Staškove boli ...
Áno, bol som v Staškove pochovávať svojho kňaza (pozn. autora: vdp. František Blažek, † 1993). Bližšie situáciu nepoznám, ale viem, že na Kysuciach sú veriaci ľudia a že vedia vnímať aj duchovné hodnoty. Na toto by som chcel upozorniť  ako to robím aj inde, aby sme v zmaterializovanom svete nestratili z obzoru duchovné hodnoty, lebo potom v tej hmote aj zahynieme. Musí nás čosi držať nad hladinou, čosi, čo nám dáva silu zvládnuť peripetie života tak, aby sme z nich vyšli ako víťazi.

Ktoré impulzy boli pre Váš život tie zásadné?
Ako dieťa som mal veľmi dobrých, veriacich rodičov. Bolo nás desať, naučili sme sa skromnejšie žiť aj pracovať, pomáhať doma. Učili sme sa až večer po práci a rodičia boli pre nás veľkým príkladom. Veľký impulz do kňazstva mi dal jeden z našich kňazov, ktorému som miništroval. Bol to aj vzdelaný, aj pastoračný kňaz, ktorý veľmi vedel podchytiť farnosť  dospelých aj mládež. Veľkým povzbudením pre mňa je, keď sa mi niečo podarí, keď to Božie slovo, ktoré zasievam, nachádza úrodnú pôdu. Od študentských čias mám záľubu hlbšie pozerať do teológie, lebo teológia nie je len o Bohu, ale aj o človeku. Práve toto zdôrazňoval aj Ján Pavol II. Na to netreba ani veľké vzdelanie, ale srdce, aby človek vedel chápať druhého človeka.