Rozhovory

Rozhovor s Máriou Maslíkovou

Ako si sa dostala k práci doručovateľky?
V rokoch 1982 až 1985 sa nám s manželom v krátkom slede za sebou narodili štyri deti. Jedenásť rokov som bola pri nich doma. Keď už začali chodiť do školy, prišla za mnou pani Hanka Šperková, či nechcem robiť na pošte ako záskok za dovolenky. Po odchode pani Veničákovej na dôchodok som začala pracovať na plný úväzok.

Aká je to práca, čo je na nej najťažšie?
Mňa tá robota baví. Mám rada ľudí. Ani neviem odpovedať, čo je najťažšie. Každá práca má plusy a mínusy, u nás napr., ak sú veľké snehy alebo dažde. Keď však človeka robota baví a robí ju s láskou, niet o čom diskutovať. Pre mňa je automatické ráno vstať a ísť do práce. Už si neviem predstaviť, že by som s tými ľuďmi neprichádzala do styku.

Poznáš teda všetky chalupy, všetky rodiny, všetky mená?
Poznám. Mám „jednotku“ obvod od prejazdu po dom pani Ďurníkovej, z druhej strany za prejazdom radovku, na kopci po pani Sabelovú a u Letov. Niekedy zastupujem aj v iných obvodoch, takže poznám aj tie.

Každý deň teda svoj rajón obídeš. Ako dlho ti to trvá?
Z pošty vychádzam okolo ôsmej ráno, vraciam sa poobede o druhej.

Máš čas porozprávať sa s ľuďmi?
Veľa síce nie, ale nemôžem predsa prejsť okolo ako nemý človek. Opýtam sa ako sa majú, čo porábajú. Žijem predsa s tými ľuďmi každý deň. Pre mňa sú si všetci ľudia rovní, nerobím rozdiely. Stáva sa, že sa niekedy aj zdôveria. Ak sa však zdržím niekde dlhšie, potom mi to chýba a musím todohnať. Navyše pribudli nejaké nové chalúpky a v polyfunkčnom dome dvanásť bytov. Mnohí už presne vedia, v ktorom čase k ním prichádzam a aj mi povedia: „Dneska si tu skôr“ alebo „Desať minút meškáš“. Ľudia sú vo väčšine príjemní i pohostinní. Aj mne veľa pomôže pekné slovo a povzbudenie a chvála Bohu sú v Staškove takí ľudia, ktorí sú mi popri rodine oporou.

Kde berieš tú energiu a silu, že pôsobíš každý deň tak veselo a spontánne?
Kto dnes nemá starosti? Každý nejaké má. Práca ma ale baví a keďže človek verí a dúfa, pozerá sa dopredu optimisticky. Ešte nebolo tak, aby nemohlo byť aj horšie. Silu mi dáva viera, bez toho by sa to asi nedalo. Nie asi, ale určite by sa to nedalo.

Čo sa ti za tie roky v práci najviac vrylo do pamäti?
Je toho veľa, čo sa udialo. Každý deň sa niečo udeje. Asi najviac, keď som pred rokmi našla jednu pani ležať na zemi a privolala som zdravotnícku pomoc. Rada spomínam na babičku Ďurníkovú, bola plná energie, keď idem okolo jej chalupy, vždy mi príde na rozum. Z takej babičky Jozaňákovej od Letov, ktorá má už viac ako 80 rokov, len tak srší energia.

Zmenila sa nejako štruktúra donášky za posledné roky?
Možno mladí ľudia viac preferujú sms-ky a maily, ale stále ešte roznášam veľa listov, pohľadníc aj balíkov a niektorí ľudia už vedia, že niečo majú dostať, čakajú a pýtajú sa.

Čo počasie?
(smiech) Na každé počasie mám rozdelené oblečenie. Nerobí mi to starosti. Viem presne, čo si mám obliecť. Prší, sneží, mrzne - všetko jedno. To je údel poštára. Ľudia čakajú.
Máš veľa takých lajdákov ako ja, čo nemajú schránku na poštu?
Ja to beriem tak, že raz bude. Nevadí mi urobiť tých pár krokov navyše. Malo by to v bránke zmoknúť, radšej to položím dovnútra.

Mala si niekedy nehodu?
Nič vážne, ale obité kolená som mala viackrát a raz ma pohrýzol pes. Stále treba byť ostražitý, už poznám, kde si čo môžem dovoliť.

Aké máš záľuby?
Neviem čo je nuda, stále je veľa práce. Radi s manželom bicyklujeme. Zájdeme do Čadce, do Jelitova, za synom do Korne a pod. Keď je trošku čas, rada si pozriem romantické filmy.

Čomu prikladáš najväčší význam v živote?
Hlavne viere, rodine a zdraviu. Bez viery by bolo ťažko. Rodina je nesmierne dôležitá - žijeme s manželom pre deti a mať zdravie je veľký dar.