Rozhovory

Rozhovor s Mons. Tomášom Galisom

Kedy ste pocítili volanie ku kňazskému poslaniu a kto mal na Vaše smerovanie najväčší vplyv?
Ako chlapec som miništroval a povzbudenia, príklad som dostával od mladých kaplánov najmä v období dospievania. Mal som šťastie na naozaj dobrých mladých kňazov. Na mojom rozhodnutí sa okrem modlitieb mojej mamy a podpory otca výrazným spôsobom podieľal jeden laik, ktorý najprv študoval teológiu, potom bol vo väzení, pracoval v táboroch, neskôr sa viackrát hlásil študovať, ale neprijali ho a potom sa oženil. On bol tým, ktorý mi povedal:

„Modli sa, aby ťa Pán tam, kde ťa chce mať, pripravil a priviedol.“ Veľmi povzbudzujúce boli pre mňa aj príklady zo životopisov svätých. Knihy sa v tom čase ku mne dostávali z Ústavu Cyrila a Metoda v Ríme. Takže nič mimoriadne sa na tej ceste ku kňazstvu neudialo. Skôr to bolo tak, že Pán sa o mňa zaujímal, poslal mi ľudí, s ktorými som sa mal možnosť stretnúť, ktorí ma určitým spôsobom povzbudili a nasmerovali.

V čom cítite to spoločné, čo sa prelína obdobím od vysviacky po menovanie pomocným biskupom a následne správou Žilinskej diecézy a v čom sa tie obdobia pre Vás najviac odlišujú?
To, čo všetky obdobia spájalo a spája, je motto, ktoré mám dodnes. „ Skrze Máriu k Ježišovi.“ Mňa osobne toto posúvalo dopredu. Pozerať na Máriu a tak nasledovať Ježiša. Ona je určitým spôsobom stále akoby v úzadí a pritom stále ukazuje, kto je ten najdôležitejší. Toto motto je leitmotívom celej mojej služby, to mi pomáha uniesť chvíle nadšenia i chvíle, keď prídu starosti. Prešiel som prakticky všetkými „štáciami“ od kaplána až po súčasný úrad. Do deväťdesiatych rokov som chodil po periférii Banskobystrickej diecézy, potom som sa dostal do centra diania v Banskej Bystrici. V tom prvom období vo farnostiach išlo predovšetkým o pastoračnú starostlivosť, neskôr sa preliala do starostlivosti formačnej s vedomím, že keď investujem do mladých ľudí a pripravujem ich na kňazstvo, investujem do celej diecézy. Ako biskup som sa opäť dostal viac k pastorácii, vysluhoval som sviatosti, znovu som bol medzi ľuďmi, mal som viac možnosti komunikácie s nimi, vykonávať bezprostredne kňazskú, resp. biskupskú službu. Odlišnosť je aj v miestach pôsobenia. Každé z nich bolo originálne, svojim spôsobom iné. To človek chce rešpektovať, vnímať to a prijímať. Nedá sa stromček presadiť len preto, že si to zmyslíme, ale musí sa brať do úvahy určitá klíma. Ak sa to nerešpektuje, zväčša stromček vyschne.

V čom vidíte rozdielnosti v Banskobystrickej a Žilinskej diecéze?
Bystrická diecéza bola, čo sa týka spolunažívania, do určitej miery v takej diaspore. Tam boli len niektoré oblasti viac katolícke, ale inak žili katolíci v prostredí medzi evanjelikmi. Navyše, bolo to prostredie narušené industrializáciou a migráciou obyvateľstva z celého Československa. To znamená, že ľudia museli robiť istú konfrontáciu: „Prečo veriť a prečo takto veriť.“ Tu v Žilinskej diecéze je väčšia kompaktnosť, homogénnosť a tým ľudia možno neboli vedení k tomu, aby si vedeli svoju vieru aj obhájiť. Viac sa tu prejavuje tradícia a zvyk.

Pociťujete pomoc aj ostatných diecéz?
Áno. Aj keď začiatky boli ťažké a keď som sem prišiel, bol som rád, že mám kde hlavu zložiť. Od štátu sme nedostali nič, predovšetkým pomohli Nitra, Bystrica a niektorí spolubratia, aby sme mohli akotak začať fungovať. Tento rok pracujeme vo finančnom provizóriu. Od budúceho roka budeme vo všetkých aspektoch fungovať samostatne.
Ktoré sú Vaše priority v oblasti duchovného života a ktoré v oblasti organizácie diecézy?
V inauguračnom prejave som povedal, že by som rád napĺňal Pastoračný plán Katolíckej cirkvi, ktorý bol prijatý minulý rok. Prioritami v ňom sú rodina, ktorá je dnes veľmi atakovaná zo všetkých strán, potom mládež a ľudia na periférii v istých životných krízach. Toto považujem za strategický plán na päť a možno aj viac rokov. Čo sa týka materiálneho zabezpečenia, keďže sme v prenajatých priestoroch, pracujem na tom a v blízkej budúcnosti to zadeklarujem aj verejne, že by som rád začal so stavbou kúrie, teda rezidencie biskupského úradu.

Čo považujete v súčasnej dobe, uponáhľanej, pretechnizovanej, resp. dobe dosť orientovanej na matériu za najdôležitejšie odporúčanie, predovšetkým mladým ľudom, aby si svoj život postavili na pevných základoch?
Aby komunikovali. V prvom rade, aby rodičia chceli s deťmi hovoriť. Deti sa často aj pokúsia, ale ak nepochodia, viac to neurobia a k zblíženiu dôjde až vtedy, keď sa sami stanú rodičmi. Želal by som si, aby deti zažili to, čo som ja zažíval v mladosti. Keď sme šli na spoveď, v prvom rade sme odprosili rodičov. Viete, to je tak silné, tak formačné, tak to tým mladým napomáha, aby sa zdravo rozvinuli. Sila je v tom, že aj keď rodičia a deti majú často rozdielne názory, predsa im nakoniec otec a matka povie: „Tak ako Ti Pán Boh odpúšťa, aj ja Ti odpúšťam.“ Prial by som im, aby krásne spomínali na svoje detstvo, nech idú s radosťou do života.

Poznáte najbližší termín návštevy Staškova?
Začiatkom budúceho roka budú známe termíny. Farností je 98, všade nemôžem byť. Využívam postupne všetky príležitosti na návštevy a predpokladám, že ak Pán Boh dá zdravia, tak najneskôr na birmovke sa uvidíme.

Spolok rodákov Jozefa Kronera realizuje v Staškove projekt súsošia Jána Pavla II a Matky Terezy. Ako sa Vám tento projekt páči a čo pre Vás osobne  znamenajú títo dvaja ľudia?
Projekt sa mi páči. S oboma týmito ľuďmi som mal príležitosť sa osobne stretnúť. Od Matky Terezy mám v breviári jej autogram aj s povzbudením. S Jánom Pavlom II som ako biskup bol na audiencii. Má obrovskú zásluhu na páde komunistického režimu a nebyť jeho, dnes by som nebol biskupom. Mnohí dnes ešte máme v živej pamäti tieto osobnosti, neboli to pre nás cudzí ľudia. Spojenie ich rúk na súsoší nie je len dôležitým detailom, ale aj vyjadrením ich vzťahu.

Blížia sa Vianoce. Aké je prvé vianočné prianie prvého biskupa úplne novej diecézy pre seba i ľudí, ktorí v nej žijú?
To, čo mňa v prvom rade oslovuje, je to že slovo sa telom stalo, že Boh vo svojej nekonečnosti sa stáva úplne bezbranným a na pomoc odkázaným človekom  dieťaťom. A to je úžasné. Toto je ten model. My si niekedy na všeličom zakladáme, myslíme si, že to i ono je potrebné a dôležité, a pritom len ak dokážeme prijať toto vtelenie, dokážeme to najpodstatnejšie. Vtedy tie Vianoce budú pre nás Vianocami a Boh v nás sa stane človekom.