Rozhovory

Rozhovor s Marcelou Laiferovou

Vy ste sa rozlúčili s našimi Staškovanmi slovami piesne: „Vás všetkých chcem, vás milujem, kým ešte dýcham.“ Je to silná vec, silný odkaz.
Viete, táto profesia sa nedá robiť bez toho, aby človek nemal rád ľudí. Obidve, aj moja druhá profesia lekára, to je poslanie. Idete 250 km, neviete v akom počasí, niekedy v zime po poľadovici a snažíte sa, lebo každé vystúpenie je premiéra, lebo tí ľudia vás možno vidia prvý a posledný krát. Čiže mňa to nes-mierne zaväzuje. Ale keď tú prácu tak nevezmete, nemôžete ju robiť a ani nemáte právo ju robiť.

Áno, čítal som jedno vaše vyjadrenie, že umenie je rovnako ako medicína o láske k ľuďom.
V lekárskom povolaní sa stretávate s nešťastnými ľuďmi a vy im musíte urobiť lepšiu náladu, dať im nádej a to je vždy veľmi ťažká práca a nie len tu nádej, ale vy to aj musíte dokázať. To je medicína. A tu, na vystúpenie prídu ľudia, ktorí si sadnú a chcú aby ste ich zabavili , aby zabudli na svoje starosti.  A to tiež nie je ľahká vec. Prirodzene poznajú moje piesne a poznajú  ma z obrazovky, ale tu ide o živý vzťah. Je to trochu iné ako mŕtva dvojrozmerná obrazovka.

Kde čerpáte silu a energiu, ktorú dávate ľuďom?
Z vesmíru, z ľudí, je to môj princíp, moja životná filozofia. Spevák nie je len na to, aby prišiel a spieval jednu pesničku za druhou. Ja sa musím ukázať ako človek, je to môj recitál. To znamená, že moja práca je nielen herecká, ale aj výchovná. Dôležité je, aby ľudia mali o mne istý pocit aj ako o človeku. Ja viem presne čo ľudí trápi, píšu mi, telefonujú. Pre mňa to je veľmi vzácna vec. Ja si to strašne vážim, že ľudí zaujíma, čo si myslím a či im viem poradiť. Či to nie je veľké šťastie v živote?

To určite áno.
To je veľké šťastie. Nie len to, že si vezmú CD a budú ho počúvať a budem u nich doma, ale byť s nimi, mať s nimi kontakt, pomáhať im. Ľudia si vážia úprimnosť. Snažím sa zdôrazňovať, že život je krásny v tej jednoduchosti. Idete okolo cesty a vidíte jemné krásne kvietky, ktoré sú tu, aby nás potešili, aby ľudia nečakali nejaké nezmyselné šťastie a prežili celý život vo frustrácií. Aj v manželských vzťahoch si muž žene aj žena mužovi povedia hocičo. Slovo už nezoberiete späť a to je mi veľmi ľúto, že ľudia neuvažujú nad tým ako niekomu niečo povedať alebo odpustiť alebo neuraziť, lebo nikto nikoho nevyhral v lotérií ako vždy hovorím.

Človek má veľa vecí od Boha, veľa zdedených, ale na istej životnej filozofií treba pracovať, to nespadne len tak z neba.
Presne tak, môžete zdediť alebo výchovou sa dá veľmi veľa dosiahnuť, ale potom  je nevyhnutné chcieť vedieť, chcieť byť lepším a to je celoživotná práca. Robím to celý život, tiež som nebola taká, aká som teraz.

Píšete svoju tretiu knihu. Prvá bola „Žiť svoj sen“, druhá „Z mojej kuchyne“ o varení, o čom je táto tretia?
Budú to také rady, fejtóny. Napríklad - opustí vás manžel ostanete s deťmi, ako tie deti chrániť ako sa správať. Lebo mnoho ľudí sa nevie správať po rozvode. Ľudia sa nevedia rozprávať a majú spolu deti.  Alebo nemá vás rád šéf, ale vy v tej práci musíte robiť. Ako nájsť východiská a iné podobné veci ako sa vyrovnať so životom so starnutím.

Ako ste nám povedali, Vaše korene sú z Olešnej, z rodu Piontek-Skorka. Cítite to, keď prichádzate na Kysuce?
Áno. Ja to cítim. Bola som veľmi naviazaná na svoju matku a celá tá rodina mojej matky sa mi úžasne páčila, lebo to boli všetko favoriti. Mamin najstarší brat bol jeden z najdôležitejších ľudí u Baťu. Ovládal sedem jazykov a založil všetky fabriky v Južnej Amerike, v Afrike. Druhý strýko písal romány, tretí strýko bol pred vojnou vybratý na štúdium operného spevu do La Scaly, neskôr bol redaktorom v televízii. Moja mama bola veľmi silná individualita, zbierala bylinky. Každý za ňou, za Štefkou Piontkovou chodil po radu , po pomoc. Môj brat Emil bol excelentným diplomatom, bol prezidentom Atómovej agentúry. Brat Pavol pracoval v Trenčíne, prechodil celý svet, otváral nové fabriky a mladší brat Lacko je právnik a vynikajúci hudobný skladateľ. Ja som sa snažila a snažím byť dôstojnou súčasťou tejto rodiny. Som hrdá na svoje kysucké korene.

Nedá mi nespomenúť nášho rodáka Jožka Kronera? Poznali ste sa osobne?
Jožko Kroner chodil s mojou mamou do školy. On si to veľmi dobre pamätal, viackrát sme o tom hovorili. Bol zamilovaný do mojej mamy a nosil je cukríky. Moja mama ich však hrdo hádzala po zemi, hoci by ich bola rada zjedla, ale viete aké sú deti. To sú také že "Pch, daj pokoj!“ My sme sa s Jožkom často stretávali v rôznych programoch. Mali sme veľmi krásny vzťah, samozrejme z mojej strany to bola nesmierna úcta, pretože Jožko bol neskutočne talentovaný človek.