Rozhovory

Rozhovor s Mons. Viliamom Judákom

Ako biskup ste prišli do Staškova prvýkrát...
Áno. Staškovom som prechádzal viackrát, ale vo farnosti som prvýkrát v tejto službe. Nemal som ešte príležitosť.

Ale predtým ste tu boli?
Áno, samozrejme. Ešte za pána farára Kožáka aj za pána farára Dzurianika.

Viac ako dva roky ste biskupom. Ako sa zmenil váš život?
Dosť podstatne. Samozrejme, že predtým pri tých jednotlivých službách bolo viac slobody aj času, troška aj pre seba. Teraz je to pomerne dosť náročné. Nehovorím to s ľútosťou. Je to realita, ale pokiaľ trocha vládzem, nerobí mi to ťažkosti.

Veľmi milo ste nás prekvapili, že ste menovali nášho pána dekana kanonikom...
Tak ako som naznačil aj v kostole, v tejto službe Cirkvi by sa na nejaké ocenenia nemalo čakať, pretože ako sa hovorí, že kariéra v cirkvi to je to, čo robil Pán Ježiš pri Poslednej večeri, že umýval apoštolom nohy, teda, že je to kariéra nadol. Ale v každom z nás ostáva určitá túžba postúpiť. Aj keď samozrejme, nemyslím si, že práve pán dekan túžil po nejakom povýšení. Vôbec to netušil. Vidíte, že sám bol veľmi prekvapený. Ale ide o významné jubileum. Je to zaslúžilý kňaz, ktorý na viacerých miestach obetavo pracoval bez nejakých ovácií alebo vonkajších prejavov, takže myslím si, že to neuškodí jeho pokore a je to isté vyznamenanie aj pre vašu farnosť.

Spravujete veľkú diecézu. Údajne sa uvažuje o jej rozdelení.
Áno. Už niekoľko rokov sa o tom uvažuje. Keď chcete počuť môj názor, rovnaký, ako je aj názor môjho predchodcu pána kardinála Korca, nie sme za toto rozdelenie. Diecéza by tým stratila svoju tvár, svoju identitu. Treba si uvedomiť, že je to najstaršia diecéza v tomto prostredí, ešte z čias sv. Metoda, ktorá v čase Pribinu a potom aj neskorších kniežactiev pokrývala možno územie celého Slovenska. Keď si uvedomíme, že z Ostrihomu spravovali diecézu až na Spiš, nie sú tieto vzdialenosti pri dnešných možnostiach neprekonateľné. Dnes sú tie komunikačné prostriedky rôzne. Elektronická pošta, telefón a iné vymoženosti. Takže bolo by mi to naozaj veľmi ľúto, ja sa tým netajím, aj keď názor niektorých je iný. Aj pri stretnutí so Svätým otcom sme spolu s pánom biskupom Chovancom, tak ako to predtým urobil aj kardinál Korec, prosili svätého otca, aby diecézu nerušil do takej podoby, ako to bolo pripravené.

Takže skôr možno predpokladať, že sa tak nestane?
Je to stále otvorené. Celá záležitosť je v rukách Svätej Stolice. Ona má v tom posledné slovo.

Začiatkom decembra bolo zverejnené rozhodnutie Ústavného súdu o interrupciách. Čo si o tom myslíte?
Treba jednoznačne povedať, že to je nespravodlivý zákon, pretože o niektorých veciach nemôže rozhodovať ani súd, keby bol aj niekoľkokrát najvyšší, ani žiaden parlament, lebo to sú určité princípy, ktoré nemožno zmeniť. Darmo by parlament hlasoval, že dva krát dva je päť, keď sú to štyri, aj keby to platilo zákonom. Sú niektoré veci, ktoré nemožno meniť, pretože sa ide proti prirodzenosti, ide sa proti Bohu a ide sa aj proti človeku. I keď sú samozrejme aj iné pohľady a aj v iných oblastiach sa tá hierarchia hodnôt úplne prevrátila a človek sa nazdáva, že má právo rozhodovať o tom, čo nie je v jeho kompetencii. História nás učí už veľakrát, že keď si človek sadol, akoby na ten uprázdnený Boží trón a chcel zobrať do rúk Božie veci, tak sa to človeku a ľudstvu nevyplatilo.
Na druhej strane treba vidieť, že ľudia sú aj poučiteľní a že tá osveta, ktorá sa robí, nás priviedla k tomu, že potraty rapídne poklesli, aj keď to možno pripísať aj iným faktorom. Dôležité je, že keď sa o tom hovorí, nezakrýva sa to vyumelkovanými slovami, pretože prerušenie je niečo, na čo by sa malo dať nadviazať. Keď sa však zoberie tomu dieťaťu život, tak ho už neoživíte. Hovorí sa o tom ako o vražde a poukazuje sa aj na negatívny dopad pre konkrétneho človeka. Nedivme sa mnohým reakciám. Pán Ježiš sám hovorí: „Moje učenie nie je z tohto sveta“. Prijať evanjelium úplne, aj do tých každodenných oblastí života, je veľmi ťažké, lebo ide o niečo, čo tento svet neuznáva, má iné cesty, má inú taktiku, iné spôsoby, iné prostriedky.

V poslednom období sa opäť otvára otázka odluky Cirkvi od štátu...
Nebojíme sa tejto záležitosti. Len viete. Keď sa povie A, treba povedať B. Čím Cirkev disponovala, čo sa jej nespravodlivo zhabalo, to ani zďaleka nie je vrátené a keď sa aj mnohokrát budovy vrátili, boli v devastovanom stave. Treba vedieť, že aj tých prostriedkov, ktoré sa dávajú na Cirkev, nie je veľa. Ale nebránime sa tomu, len treba nájsť nejaký správny spôsob. Myslím si, že o niekoľko rokov k tomu príde. Keď sa hovorí, že kňazi majú veľké platy? Viackrát bolo aj v médiách deklarované, že nastupujúci kňaz nespĺňal ani to platobné minimum. Keď som ja preberal po pánu kardinálovi službu diecézneho biskupa, tak jeho plat bol 14 tis. Sk v hrubom. Pán kardinál má aj doteraz dôchodok, ktorý je okolo 6 tisíc, pretože si nevyžiadal to, čo mu ako väznenému patrilo. Nech ľudia nemajú veľké oči, lebo asi najviac vodu mútime my katolíci, že sa na toto takto pozeráme a že určitým spôsobom akoby sa závidelo, že tie platy sú vysoké. Nie sú. Samozrejme, že sú oblasti, ako aj Kysuce, v ktorých sú ľudia prajní, že človeku vďačnosť prejavia, prípadne  prispejú. Ale sú také oblasti, kde má kňaz na starosti aj niekoľko dedín, sú tam veľké vzdialenosti a kde nemá žiaden iný príjem. Nie je to všade také ideálne, ale my nebedákame. Cirkev tu nie je preto, aby vlastnila majetky, ale pokiaľ tie majetky v priebehu svojej 2000 ročnej existencie určitým spôsobom dostala, tak nemá právo sa ich zrieknuť. Tieto prostriedky aj v stredoveku slúžili na to, aby sa zakladali nemocnice, hospice,  financovali univerzity a pod. To nebola vtedy záležitosť štátu a nakoniec vidíme, že aj dnes Cirkev supluje mnohé záležitosti štátu, najmä v tej sociálnej oblasti.

V konečnom dôsledku ale ste za oddelenie cirkvi od štátu?
Samozrejme, že tá nezávislosť a sloboda stojí za to, ale treba, aby sa naozaj prijali spravodlivé zákony.

Narodili ste sa v Harvelke, kňazská služba Vás však zaviedla mimo rodný región, boli ste rektorom seminára v Nitre, neskôr dekanom fakulty v Bratislave, teraz  ako biskup opäť  v Nitre. Aký je váš vzťah ku Kysučanom?
Človek sa nemôže zrieknuť svojho pôvodu a aj ja tu mám určité väzby. Hoci ako veriaci ľudia musíme vedieť, že celý náš život je určitým putovaním a že nikde nemáme vlastného domova, vlastného miesta. Takže mám rád Kysuce, ale nie na úkor iných oblastí alebo ľudí, ktorí žijú v inej časti diecézy.

Môžeme poprosiť pre nás Staškovanov nejaký odkaz alebo posolstvo do Nového roku?
Čo je také veľmi dôležité pre našu občiansku spoločnosť, ale aj pre Cirkev, je to, aby sme sa nezriekali toho, čoho sme vlastníkmi. Najmä duchovných hodnôt. Ale ani tých prejavov navonok, ako je ľudový kroj alebo rozličné zvyky.
Aby sme si tieto hodnoty vážili, ako niečo čo patrí k nám, pretože naši otcovia a matky do toho vložili kus umu. Nadväzovali na tých, ktorí boli pred nimi a odovzdávali to ďalším pokoleniam. Čo sa týka viery, aby sme si boli predovšetkým vedomí, že to je hodnota, ktorej sa nemožno zriekať. Ak naši mladí ľudia idú pracovať do Londýna alebo len tu na Ostravsko, aby aj tam hľadali kontakt s Bohom. Je dôležité vedieť, že za tieto hodnoty treba priniesť aj nejakú obetu a to sú veci, ktoré potom môžu človeka obohacovať aj v budúcnosti a ktoré ho môžu podržať. Takže neumenšovať sa a nepokladať Kysuce len za nejakú zaostalú oblasť a všetko to, čo je svetové, pokladať za moderné a dobré. Pretože aj my tu máme veľa krásnych hodnôt, ktoré mnohí iní obdivujú a možno po nich aj túžia. Takže nebáť sa, nebáť sa byť sám sebou.

Ďakujem za rozhovor Otec biskup.